22. augusta bola azda posledná letná slnečná nedeľa roku 2010. Využil som ju na tatranskú túru: výstup na Štrbský štít. Pôvodne som mal v úmysle robiť inú trasu z Mlynickej doliny, ale nikdy sa nebránim náhlym a aj náhodným zmenám trasy.

Do Tatier som išiel nočným vlakom z Bratislavy a v ten istý deň som sa večer z Tatier vrátil. Všetci sa vždy čudovali, že ma bavia takéto jednodňové rýchlovky. Vraj takého blázna ešte nevideli. Po nedeli 22. augusta však mám dôkaz, že tým bláznom nie som sám. Keď som vystúpil ešte v nočných hodinách v Štrbe z vlaku, dal som sa do reči s iným cestujúcim: bol to tridsiatnik, cestoval tiež z Bratislavy a čakal na zubačku (podobne ako ja) do Štrbského Plesa. Ja som mal v pláne prejsť Mlynickou dolinou k Vyšným Kozím plesám, potom Furkotským sedlom do Nefcerky, a ďalší plán už podľa situácie... Podobne ako ja, aj bláznivý Bratislavčan išiel na otočku, lenže on išiel na Kriváň. Takže sme mali spoločnú cestu iba po rázcestie pred Štrbským plesom. Ja som išiel smerom k lanovke na Solisko a žltou značkou do Mlynickej doliny, on k Štrbskému plesu a od neho červenou značkou smerom k Jamskému plesu a ďalej na Kriváň. Ešte sme si povedali, že na spiatočnej ceste sa možno stretneme, ale bolo to málo pravdepodobné. Zo Štrbského Plesa na Kriváň a späť je predsa len oveľa kratšia túra, než akú som mal v pláne ja. A tak aj bolo: už sme sa nestretli.

Trasa zo Štrbského plesa po Bystrú lávku je chronicky známa: sám som už o nej písal v jednom zo svojich článkov. Preto sa sústredím len na odchýlky z tejto trasy, ktoré som robil v onú nedeľu.

Keď som bol za Plesom nad Skokom, odbočil som zo žlto značeného chodníka smerom k Malému Koziemu plesu. Prešiel som pri jednom z Volích pliesok ao d Malého Kozieho plesa som šiel smerom k Nižnému Koziemu plesu. Od neho som vystúpil bočnou skalnatou morénou na záverečnú terasu k Vyšným Kozím plesám. Sú dve, hoci veľakrát sa uvádza len jedno Vyšné Kozie pleso. Pri vyššom stave vody (to bolo aj v čase mojej túry) sú plesá spojené úzkym brodom.

Záver Mlynickej doliny je rozdvojený. Z jednej strany Štrbského štítu je ukončenie terasou, na ktorej sú Vyšné Kozie plesá, na druhej strane Štrbského štítu (z Mlynickej doliny) je dvojstupňové ukončenie s Capím plesom a vyššie položeným Okrúhlym plesom. Keď som bol už pri Vyšných Kozích plesách (2109 m n. m.) zdalo sa mi, že by to bol hriech nevystúpiť na Štrbský štít (2385 m n. m.). Aj preto, že výstupová trasa sa núkala sama. Až samotný výstup ukázal, že sú v ňom aj ťažšie úseky, ale zvládnuteľné. Z diaľky sa Štrbský štít podobá na schátranú pyramídu, pri výstupe je to klasika: spočiatku zlomisková a sutinová strmina, potom zradné trávnaté a skalné úseky. Dolu som schádzal trasou k okraju Okrúhleho plesa, prešiel po zlomiskových balvanoch pri Capom plese na značený chodník vedúci do Bystrej lávky. Zostupová trasa bola dosť náročná; oveľa jednoduchšie by bolo, keby som sa vrátil tou trasou, ako som na štít vychádzal: teda smerom k Vyšným Kozím plesám.

Bystrá lávka je výrazná depresia Soliskového hrebeňa medzi Prostredným Bystrým hrotom a Zadnou Bystrou vežičkou. Vedie cez ňu žlto značený turistický chodník z Mlynickej do Furkotskej doliny. Spočiatku som mal v úmysle odbočiť (asi uprostred výstupovej trasy od Capieho plesa) na jasne sa črtajúci pôvodný chodník do Bystrého sedla. Niekedy sa totiž chodilo z Mlynickej doliny do Furkotskej nie cez Bystrú lávku ale cez Bystré sedlo. Smerovníky na tejto trase síce stále hovoria o Bystrom sedle, ale to už dlhé roky nie je pravda. Turistov totiž z Bystrého sedla vedela zlákať prísne chránená Nefcerka... Bystré sedlo je depresia v Soliskovom hrebeni medzi Furkotským štítom a Zadným Bystrým hrbom (najsevernejší anajpretiahnutejší z troch Bystrých hrbov, dobre viditeľný najmä z Furkotskej doliny). Ja som síce mal v pláne ísť Bystrým sedlom do Nefcerky, ale moje prestarnuté telo sa tomu vzpriečilo, preto už ďalej bola z túry normálna „klasika".

Bystrou lávkou som zišiel do Furkotskej doliny, prešiel pri Vyšnom i Nižnom Wahlenbergovom plese. To sa mi už nohy roztrasené zostupom zo Štrbského štítu trochu „znormálnili", takže som aj ľutoval, že som sa nedržal pôvodného plánu túry (teda prechodu do Nefcerky). Preto som si to aspoň v závere trochu spestril. Od Nižného Wahlenbergovho plesa boli vidieť dve Sedielkové plieska. To pod Sedielkovým priechodom je vidieť celkom bežne, to druhé už málokedy. Je malé a skôr by sa dalo priradiť k zaniknutým plesám, hoci literatúra ho spomína. Z chodníka na Sedielkovej terase však ho už vidieť nie je, len to najväčšie Sedielkové pliesko pod Sedielkovým priechodom. Tam sa črtal serpentínujúci neznačený chodník, smerujúci do Doliny Suchej vody.

Sedielková terasa je zarastená trávou, nízkou kosodrevinou a trsmi čučoriedok, ktoré boli plné plodov. Asi ušli pozornosti medveďov, alebo medvede všade naokolo cítili toľko ľudského pachu (Furkotská dolina je turisticky obľúbená najmä kvôli ľahkému prechodu od lanovky na Solisko), že radšej sa tejto lokalite vyhli. Medvede sa totiž viacej vyhýbajú ľuďom ako nás o tom chce presvedčiť podľa náhodných stretnutí televízia. Pri prechode k najväčšiemu Sedielkovému pliesku som na čistinke medzi kosodrevinou naďabil aj na tretie (najmenšie) Sedielkové pliesko. To ma celkom potešilo, lebo sa nespomínalo v žiadnej literatúre, s ktorou som sa stretol, a podobne ako tretie a štvrté Slavkovské pliesko ani ono nie je vyznačené v starých katastrálnych mapách. S tým rozdielom, že tie Slavkovské už zanikli a toto Sedielkové ešte existuje, aj keď zjavne už melie z posledného.

Keďže zvyšok mojej túry spočíval len zo schádzania značenou trasou z Furkotskej doliny po rázcestie, kde som sa napojil na červeno značenú Magistrálu vedúcou do Štrbského Plesa, k samotnej túre už nemám viac čo dodať; dúfam, že som napísal všetko podstatné.