Túra do Tichej doliny

Keď som si zrátal všetky rozpisové časy na svojej túre z 27. 7. zo Štrbského Plesa do Podbanského, tak mi vychádzalo 15 hodín. Vyrazil som o piatej ráno, v Podbanskom som bol o 18:30 h. Čosi som z rozpisových časov stiahol, ale zaručene to nebolo v závere na asfaltke Tichej doliny.

Zrána bola teplota na bode mrazu. Zem chrumkala pod nohami ako niekedy na jar či na jeseň. Postupne, ako stúpalo slnko na oblohe, sa síce oteplilo a išiel som len v tričku, no napriek tomu v Hlinskej doline bola po ôsmej ešte na tráve námraza.

Keďže moja trasa bola po Kôprovské sedlo totožná s trasou, ktorou som išiel pred týždňom na Kôprovský štít (viď riportík spred týždňa), nepovažujem za potrebné o tejto trase hovoriť ešte raz.

Hlinskou dolinou sa schádza azda dve hodiny a výhľady sú excelentné. Vpravo od doliny sa tiahne Prostredný chrbát, vľavo od doliny čnejú končiare Terianskej veže, Nefcerskej veže a Hrubej kopy s ich zrázmi, pred turistom sú končiare Veľkej kopy, Tichého kopca a Tichého vrchu. Za nimi sa dvíhajú končiare od Kasprovho vrchu po Svinicu. V hornej časti Hlinskej doliny vyviera Hlinský potok. Jeho prameň je po ľavej strane modro značeného chodníka, tesne v jeho blízkosti. Naokolo pobehujú svište a prenikavo pískajú. Chodník zo dvakrát križuje Hlinský potok. Hlinská dolina je odnož Kôprovej doliny. Keď som v dolnom úseku v zalesnenej časti prechádzal cez mostík Temnosmrečinského potoka, bolo mi jasné, že Hlinskú dolinu nechávam za sebou.

Prišiel som až k rázcestníku pod Hlinskou (1411 m n.m.); takže som zišiel z Kôprovského sedla o 769 metrov. K ďalšiemu rázcestiu pod Temnými smrečinami (zelená značka) trvá cesta iba štvrť hodiny. Odtiaľ som pokračoval k Temným smrečinám a ku „konečnej“ červeno značeného chodníka pri Nižnom Temnosmrečinskom plese. Spočiatku chodník vedie cez močaristú lúku, kde je mostíkovo zhlobený z brvien. Trasa nie je nijako náročná a výhľady vynikajúce. Kdesi uprostred doliny sa po pravej strane otvorí pohľad na Vajanského vodopád. Je v skalnej rozsadline kúsok od Nižného Temnosmrečinského plesa, z ktorého vyteká Temnosmrečinský potok.

Nižné Temnosmrečinské pleso je vskutku úchvatné. Chodník privedie turistov priamo k stredu jeho šírky. Vľavo červeno značený chodník ešte kúsok pokračuje po jeho dĺžke, ale slnko bolo obrátené zlým smerom. Preto som cez kosodrevinu, bačorinu, potok a ďalej cez obrovské balvany prešiel asi 90 stupňov doprava. Fotovýsledok však nebol adekvátny mojej námahe. Toto pleso zaberá celú terasu Temnosmrečinskej doliny. Je to po Veľkom Hincovom plese (20,08 ha, 1946 m n.m., hĺbka 53 m), Štrbskom plese (19,76 ha, 1346 m n.m., hĺbka 20 m) tretie najväčšie pleso na slovenskej strane Tatier. Zaberá plochu 12 ha, je v nadmorskej výške 1677 m a maximálnu hĺbku má 38 metrov.

Vyšné Temnosmrečinské pleso nie je z doliny prístupné. Je na vyššej terase a je trochu menšie ako Nižné. Nad ním je ešte Piargova dolinka a potom už len končiare Druhý Mních, Čubrina, Mengusovské štíty a Kôprovský štít.

Tou istou cestou som zišiel k rázcestiu pod Temnými smrečinami a Kobylou dolinou po zelenej značke stúpal do sedla Závory v nadmorskej výške 1876,5 m. Stretol som tu jediných turistov počas tohto celodenného výletu uprostred sezóny. Boli to štyria Poliaci, ktorí pokračovali od sedla Závory na Hladké sedlo. Ja som zo sedla Závory schádzal do Tichej doliny cez Zadnú Tichú dolinu.

Ešte predtým som sa však dlho kochal výhľadmi naokolo. Pod sebou som videl celú Kobyliu dolinu aj s Kobylím plesom a Temnosmrečinskú dolinu s obidvomi plesami a okolo nich parádna panoráma všetkých štítov, ktoré som už spomínal.

Do dvoch hodín trvá zostup k rázcestiu, kde sa po žltej značke dá prejsť za dve hodiny na Kasprov vrch. Ten je na poľskej strane a preto je v týchto končinách viacej Poliakov. Na Kasprov vrch ich vyvezie lanovka.

Na slovenskej strane však turista nemá o dve hodiny „dobojované". Pol hodiny schádza ďalej v smere červenej značky k rázcestiu Pod Tomanovou. Tam sa môže rozhodnúť, či pôjde hodinu a pol do Tomanovského sedla (s prechodom do Poľska), aby z chodníka sedla videl dve neveľké Tomanovské plesá, alebo bude pokračovať v smere žltej značky dolu Tichou dolinou. Ja som sa rozhodol pre druhú alternatívu. Opodiaľ cesty (po pravej strane) tiekol Tichý potok a zhruba o hodinu (pri doline Vyšná nohavica) sa spevnená cesta premenila na asfaltku. Tou som kráčal nezáživnou krajinou 2,5 hodiny, až som prišiel k mostu cez Kôprovský potok, ktorý sa zlieva s Tichým potokom a tvoria spolu riečku Belá. Predtým som videl spustnutú krajinu Tichej doliny: rozsiahle územia suchých stromov, ktoré padli za obeť drevožravému hmyzu - lykožrútom.

Hneď za sútokom Kôprovského a Tichého potoka sa zlievajú aj dve asfaltky: z Kôprovskej doliny a z Tichej doliny. Odtiaľto do Podbanského trvá cesta už iba pol hodiny, a v Podbanskom ma čakala izba a sprcha.