Smrekovické plieska

Smrekovické plieska sú vcelku zanedbateľné plesá neďaleko Štrbského plesa. Okolo nich sa niekedy vinula lyžiarska bežecká trasa, ale odbočku k nim by ste na červeno značenom chodníku k Jamskému plesu márne hľadali. Po tatranskom kolapse zapríčinenom onou hroznou veternou smršťou je tu všetko iné.

Vybral som sa ich pohľadať v polome zničeného lesa dolného úseku Furkotskej doliny.

Ráno, utorok 28. júla: Z hotela Kriváň v Podbanskom odchádzam o 9. ráno na Štrbské Pleso jedným z troch-štyroch autobusov, ktoré tadiaľto za deň chodia. Po tretej hodine sa už z Podbanského nedostanete. Možno to tak Podbančania chceli, aby tu turisti zostali a odovzdali im svoje peniaze. Zo spojmi je to tu azda horšie ako v zapadnutých dedinkách kdesi v hladových dolinách Muránskej planiny. Asi im kyvadlový autobus Podbanské - Štrbské Pleso nič nehovorí. Zarobiť sa na tom veľmi nedá a dohoda medzi Podolincom/Podbanským a Vysokými Tatrami/Štrbou je asi nemysliteľná. Západné Tatry nech si majú svoju klientelu, Vysoké Tatry zase svoju. Čo tam po spokojnosti návštevníkov? Hlavné sú ich prachy, no nie?

Tatranci obzvlášť radi zdierajú turistov. Čím menej ochoty, čím menej služieb, čím viac zarobených peňazí. Ak sa to vydarí, povedia, že bola dobrá sezóna. Chodím do Tatier naozaj často, takže si azda nevymýšľam.

Hotel Kriváň v Podbanskom mal za socializmu prívlastok „lacný". Teraz sa hrá na wellness, zábaly, sauny, masáže... V samotných priestoroch sa toho však veľa nezmenilo. Napríklad toalety so splachovaním na šnúrku, kde sa môžete takrečeno nad misou aj osprchovať. Také niečo možno už nenájdete ani na nejakej zastrčenej samote. Izbička taká skromná, ako už len skromná môže byť. Cena za noc je však 33,40 eura, čo až také skromné nie je. V reštaurácii sú taniere s logom honosnejšieho hotela Permon: že by Kriváň aj Permon mali jedného majiteľa? Pri odchode mi recepčný povedal, že stratili moju prihlasovaciu kartičku, že musím vypísať novú. Takže som tu vlastne nebol a keby som to vedel, mohol som odísť bez zaplatenia. Aj pri platení to bolo žartovné. Povedal som, že budem platiť bankomatovou kartou, no on na to zabudol a potom chcel, aby som platil v hotovosti. Ukázala sa tam však jedna dievčina a tá to v počítači upravila. Účet som si pre istotu odložil: čo ak sa druhá kartička nájde a začnú odo mňa vymáhať ešte raz 33,40, že veď som tu bol počas jednej noci dvakrát? Nakoniec, mne aj to skromné z Kriváňa stačilo; potreboval som sa tu len vyspať, lebo Pdbanské každého príchodzieho po 15. hodine uväzní.

Ale späť k samotnej túre za Smrekovickými plieskami vo Furkotskej doline.

V najtesnejšej blízkosti Štrbského plesa je 7 plies: dve Furkotské, dve Smrekovické, dve Rakytovské a Jamské pleso. Ak je dobrá viditeľnosť, môžete na jednom úseku z červeno značeného chodníka v diaľke za lesom preriedeným víchricou zazrieť Rakytovské plieska. Sú však viditeľné už aj zo Soliska, kam sa možno vyviezť lanovkou. Samotná vysokohorská časť doliny sa začína povyše Štrbského plesa chodníkom značeným žltou farbou. Je to na rázcestí červeno značenej Tatranskej magistrály, kam prídeme zo Štrbského plesa za 30 minút. Obchádza Predné Solisko chodníkom, ktorý najprv ide cez lesný porast, potom medzi kosodrevinou. Na dolnom úseku vľavo od chodníka sú za Furkotským potokom dve plesá: V nadmorskej výške 1626 m je malinké Furkotské pleso a v nadmorskej výške 1698 m Vyšné Furkotské pleso. Hoci to Vyšné je azda len nejakých 200 m vľavo od rázcestia na Solisko, nie je k nemu prístup.

Moja túra k Smrekovickým plieskam prebiehala takto: Na Štrbskom plese som za liečebným domom Solisko odbočil na zeleno značený chodník smerujúci k Trom studničkám. Pred vstupom na chodník je stavbárska maringotka, ktorú treba obchádzať. Na chodníku burina po pás, chodník vlastne ani nevidno. Objaví sa až po niekoľkých desiatkach metroch v lese. Zelené značky tam sú, chodníkom sa ide pohodlne. Ale iba po prvé rúbanisko polomu, ku ktorému prídete asi po pol hodine. Tam značka navedie turistu na cestu vyjazdenú ťažkými mechanizmami, ktorá stúpa nahor. Nebol som až taký pozorný, aby som sledoval nejaký prechod cez polom, lebo to bola oblasť, kde som tušil Smrekovické plieska. No, pravdu povediac, nevidel som ho.

Lesnícka cesta ma priviedla do terénu, kde už po ceste nebolo ani chýru; len krížom-krážom vyjazdené a už zarastené koľaje po kolesách nákladiakov prezrádzali, že v čase odstraňovania kalamitného dreva sa tu tvorili cesty.

Myslel som si, že nájsť plieska bude predsa len jednoduchšie. Ale sú také malinké, že mohli byť za hociktorou vyvýšeninkou. Istým spôsobom nájsť ich boli útrapy. Jediné pozitívne bolo, že všade boli neskutočne plné kríky čučoriedok, z ktorých som si sem-tam dzobol. Zaručene by to česačov čučoriedok potešilo, ovšem mňa až tak nie, lebo čučoriedky nemusím.

Potom som dostal taký nápad, že za polomom vyjdem hore svahom cez les na červeno značený chodník k Jamskému plesu, ale rýchlo som od neho upustil, lebo všade popadané stromy a divoký porast robili trasu nepriechodnou. Bolo tu veľa hríbov, ale na fotokarte boli dubáky oveľa ľahšie ako v batohu. Navyše, zbierať lesné plody je aj tak zakázané.

Je celkom pochopiteľné, že aj keď som Smrekovické plieska a malé Smrekovické oká našiel, cestu ktorou som sem prišiel som už nenašiel. Zišiel som teda jednou centrálnou lesnou cestou, ktorou zvážali kalamitné drevo, na hradskú, asi 5 km od Štrbského plesa. Na nej som si zopakoval šľapanie po asfalte z predchádzajúceho dňa v Tichej doline.

Nakoniec bol tento riportík viac o službách ako o samotných Smrekovických plieskach. Ale čo už? Aj služby patria k túram.