Prvý letný deň v Tatrách

Posledný jarný deň bol pre mňa a Peťa ešte dňom plným nádejí na zopár krásnych tatranských túr. V sobotu sme totiž prišli do penziónu Lambada vo Veľkej Lomnici. Počasie náš optimizmus síce riadne zvlažovalo, lebo sme dorazili celkom premoknutí. Aj predpovede našim plánom nič nenahováralo.

Nedeľnú túru na Jahňací štít sme preložili na utorok, keď sa k nám mala pridať aj manželka majiteľa penziónu Marika. Vo štvrtok sme mali ísť aj s jej manželom Lacom na Rysy. V pláne sme mali ešte Temné Smrečiny a okruh z poľskej strany od Lysej Poľany pri Morskom oku, Veľkom Stave, atď., atď.

Na to sme si pri dobrej večeri v Lambade ešte aj pripili. Tu sa však začínajú aj moje patálie: zakopol som o gauč a odrovnal si malíček na pravej nohe. Onedlho sedlo medzi malíčkom a prsteníkom vyzeralo hrozivejšie ako Sedielko z Javorovej doliny do Malej Studenej, kde sme onehdy s Peťom tak trpeli.

Napriek tomu sme v nedeľu ráno s Peťom vyrazili na túru. O pol ôsmej, teda presne v čase začiatku astronomického leta, sme nastúpili na autobus do Tatranskej Lomnice.

Lanovkou sme sa vyviezli na Skalnaté pleso. Prvý raz som išiel touto lanovkou; poznal som len tú starú, ktorá chodila od hotela Praha. Cestou začalo pršať a pršalo až pokým sme sa večer nevrátili do penziónu. Lanovka pred posledným stúpaním zastala a niekoľko minút nám kabínka predvádzala, ako je to na lodi hojdajúcej sa na vlnách.

Štíty nebolo vidno. Prešli sme pri Skalnatom plese a v smere červenej značky sa vydali do Sedla pod Svišťovkou (1826 m n.m.). Pred sedlom fúkal ostrý vietor a dážď sa ako ihličky zapichával do našich rúk. Nemali sme rukavice. Mal som tak skrehnuté ruky, že som si netrúfal ani vytiahnuť fotoaparát, aby mi z necitlivých prstov nevypadol.

Asi pätnásťmetrový úsek s reťazami som schádzal veľmi neobratne. Reťazí som sa úporne držal ako topiaci sa slamky. Už som výrazne kríval. Nemohol som dostúpiť na pravú nohu; len tak trochu; aj to azda iba na pätu.

Výhľady na štíty nijaké. Bolo vidno len dolnú časť Malej a Veľkej Zmrzlej doliny, v ktorých zo skál stekali vodopádiky. Štíty (Kolový štít, Čierny štít, Baranie rohy...) vidno nebolo. Pred mrakmi trčala len Jastrabia veža.

Pri schádzaní zo sedla Svišťovky je najprv vidno len Malé Čierne pleso. Neskôr je vidno už aj Zelené pleso (1551 m n.m.) a chatu pri ňom. Nakoniec sa objaví aj Čierne pleso (1579 m n.m.), ktoré je síce najbližšie, ale dlho nám ho zakrýva svah.

V chate sme obedovali a trochu sa usušili. Potom sme dve a pol hodiny schádzali k autobusovej zastávke Biela voda.

Boli sme trochu pomalší ako rozpisové časy, ale na moju znefunkčnenú pravú nohu to bolo až vynikajúce. Ale autobus o 15:15 sme už nestihli. Vybrali sme sa po asfaltke do Matliarov. Tam na zastávke stála žena, ktorá išla do Popradu. Vravela, že pracuje tu, v Tatranských Matliaroch, a z Popradu pravidelne chodí do roboty autobusom. Povedala nám, že autobus o 15:15 vynechal, ale o chvíľu má ísť ďalší. Nešiel ani ten. Vynechali za sebou dva autobusy. Ľutujem tú ženu. Možno má deti a mala domov prísť niekedy o 16-tej, ale azda príde až po televíznych novinách. To je trochu povážlivé aj pre Tatry. Veď strácajú návštevníkov a nie všetci sú motorizovaní. Je tam hŕba prázdnych hotelov s polovičnými službami za dupľované ceny. Tak im treba: nech strádajú. Pritom tí, ktorí na to majú, si nechajú postaviť aj novú vlakovú zastávku. Je tam Veľká Lomnica-Golf. Golf im asi „nesie".

Došľapali sme to s Peťom do Tatranskej Lomnice peši. Ja iba dokrivkal.

V pondelok (22. 6. 09) som na tom bol s nohou ešte horšie. Utešoval som sa, že aj tak je zlé počasie, takže túry sa robiť nedajú.

Preto sme si urobili výlet na Spišský hrad.

Z autobusu sme vystúpili kúsok od námestia v obci Spišské Podhradie pri románskom kostole s gotickými a neskôr klasicistickými prestavbami. V meste sa nachádza renesančná radnica z roku 1546, renesančné a barokové remeselnícke a meštianske domy, kostol a kláštor milosrdných bratov, prestavaný v barokovom stýle a barokový mariánsky stĺp na námestí. Okolo sochy bolo lešenie a asi piati ľudia ju rekonštruovali.

Hoci Rómovia tvoria v Spišskom Podhradí vraj len necelých 7 %, návštevník obce má pocit, že to percento je oveľa väčšie. Sú bez práce a bezcieľne sa ponevierajú hore-dole.

Spišskú Kapitulu sme si neprezreli, lebo som k nej nevládal ísť. Fotili sme ju len z diaľky a z autobusu. Je to sídlo spišského biskupstva a sú tu priestory Kňazského seminára. Krásna a zachovalá architektonická pamiatka.

Na jeden z najznámejších a najkrajších hradov na Slovensku - na Spišský hrad - som nevyšiel. Fotil som ho iba zo svahu, na ktorom stojí. Bol som absolútny kripeľ: zapálila sa mi šľapa a od vykrúcania tej zdravej nohy ma rozbelela ma aj ona.

Takže môžem doporučiť už len reštauráciu U Kastelána, lebo žalúdok som mal zdravý. Príjemné prostredie, chutné jedlo, nízke ceny.

Myslím si, že by sa patrilo sem vrátiť. Miestne pamiatky sú toho hodné. Dá sa ísť ešte na Sivú Bradu, kde je minerálny prameň a na dobre vyzerajúci Spišský salaš.

Ale na to treba mať zdravú nohu. Keďže som ju nemal, v utorok som z Tatier odcestoval, hoci som plánoval tu pobudnúť celý týždeň.