Neodporúčam: z Tŕstia na Rimavskú Pílu

Vo štvrtok 10. júla 2009 som sa (podobne ako dva predchádzajúce dni) vybral s košíkom do lesa na huby. Smer som vždy volil rovnaký: z Tisovca som prešiel cez železničný násyp na strmú lúku smerm k lesu. Cez les som prešiel na Pasiečky. Predchádzajúce dva dni som po Pasiečky vždy naplnil košík dubákmi a kuriatkami, tak som sa vrátil a spracovával doma úrodu.

Vo štvrtok sa mi v hľadaní nedarilo, mal som len čosi na dne koša. Dubáky štyri, všetky nájdené na jednom mieste. Huby prestali dorastať a hubárov pribúdalo. Tak som z Pasiečkov pokračoval smerom na Tŕstie.

O Tŕstí som už v niektorých svojich riportíkoch písal. Prechádzal som cez polozhnité brvná, ktoré vystužujú močaristý chodník k studničke. Asi 30 metrov za studničkou je pomník botanika Vraného. Žlto značený chdník z Tisovca sa po niekoľkých desiatkach metrov od pomníka napojí na červeno značený chodník. Tento chodník na viacerých miestach kopíruje historickú cestu Márie Sécchi z Jelšavy na Muránsky hrad na vrchu Cigánky. Na vrchole Tŕstia (1121 m n.m.) je križovatka ciest. Smerov, ktorými sa možno vybrať, je viac. Žltá a zelená smerujú k niekdajšej turistickej ubytovni, ktorá je v správe mesta Tisovec, ale zjavne nevyužívaná. Možno iba občas si ju prenajímajú poľovníci. Možno sa vybrať smerom na Polom, Rimavskú Sobotu, Krokavu. Hoci viem, že dubáky rastú v smere cesty na Krokavu, nevybral som sa ňou. Povedal som si, že treba hľadať nové hubárske lokality.

Prešiel som pri studničke pri chate a po zelenej značke sa vybral do Rimavskej Píly. Po hradskej je Rimavská Píla azda tri kilometre od Tisovca, z Tisovca cez Tŕstie je to však celkom slušný výlet. Z Tisovca na vrchol Tŕstia je časový rozpis dve a pol hodiny, z Tŕstia do Rimavskej Píly hodina a trištvrte. Trištvrte hodinu trvá cesta po hradskej z Rimavskej Píly do Tisovca.

Ak by sme chceli zeleno značenú cestu z Tŕstia do Rimavskej Píly nazvať chodníkom, tak by to bola veľmi veľká nadsádzka. Neviem, či tu vôbec niekedy nejaký vyšľapaný chodník bol. Bola to najprv lúka, potom les, potom kroviny, potom potoky bez mostíkov, bahnoviská a zasa kroviny. Ale vždy som od jednej značky videl niekde na nejakom strome v lese inú značku. A smer bol stále dolu svahom. Asi po pol hodine som prišiel na lesnú cestu. Značka bola na tejto ceste doľava, ale po niekoľkých minútach zasa značila svah, na ktorom síce chodník nebol, ale boli na ňom zelené značky. Chcel som odbočiť dolu tým svahom v smere zelenej značky, ale začul som podo mnou strašné lomozenie. Mohol to byť, pochopiteľne, jeleň, ale ja som mal pocit, že to bol medveď. Jelene až tak výrazne nezrážajú sucháre, preskakujú ich. Medvede idú po lese ako tank. A to dole na chodníku išlo ako slon. (Že by to bol slon?) Preto som pokračoval lesnou neznačenou cestou a občas snoril pri chodníku v lese po hubách. Z môjho snornia skončila v koši len jedna prekrásna bedľa.

Chodníkom som išiel asi tri štvrte hodiny. Myslel som si, že chodník bude smerovať niekde do Hačavy, ale on sa od dedín okolo hradskej z Tisovca do Rimavskej Soboty vzďaľoval. Na lesnej ceste na mnohých miestach stála voda. Zašiel som až k potoku, ktorý z kopca spadal na cestu, rozlieval sa po nej a na opačnej strane ako vodopád pokračoval ďalej. Predpokladám, že som bol pri niektorom z Hačavských vodopádov.

Keďže cesty do neznáma som začal mať plné zuby, vrátil som sa k miestu, kde bola odbočka dolu svahom a kde som počul to zviera.

Chodníkom sa to nazvať nedá. Značka navigovala cez rozbahnené úseky rozliateho potoka, kroviny, popadané stromy. Značka sa mi asi dvakrát stratila, až som ju stratil nadobro. Počul som zdola zvuk smútočnej hudby. Miestny rozhlas oznamoval poslednú rozlúčku s niekym.

Hoci som od Rimavskej Píly bol blízko, nevedel som, že ma najhorší úsek ešte len čaká.

Vošiel som do obrovskej rokliny. Na jej dne tiekol jarček. Uprostred rokle bolo bahno plné stôp. Niektoré patrili diviakom, iné vysokej zveri a boli tu aj stopy medveďa.

Vyštveral som sa po ľavej strane z rokle a po hrebeni schádzal stále dolu svahom.

V Rimavskej Píle som vyšiel z lesa v rómskej osade. Je to strašná bieda; keď to človek vidí, nechce sa mu veriť, že žije v 21. storočí.

Jeden Róm ma oslovil, napodiv čistou slovenčinou, že čo to mám za hubu a či sa dá aj jesť. Ukazoval na bedľu veľku, ktorú som, ani neviem prečo, hodil do koša. Asi sa mi páčila, lebo na jedenie bedle neobľubujem: mám pri nich pocit, že jem vatu.

Hoci som cez osadu prechádzal s istými obavami, ukázali sa ako neodôvodnené. Vonku pri jednej búde sedel na lavičke chlap a okolo mal sedem malých deciek. Dve mu sedeli na kolenách a on sa s nimi rozprával. Potom ma jeden chlapček dobehol, nakukol do koša, že či mám trvďáky. Tak asi volajú dubáky. Mal som, aj keď len štyri. Povedal mi, že aj jeho otec doniesol trvďáky. Opýtal sa, že kde som ich našiel. Povedal som mu, že tu nie. Že v tomto lese asi nerastú; našiel som ich oveľa ďalej. On na to, že rastú, na stráni. Prezradil mi síce miesto, len ja neviem, kde je tu v Píle Stráň. Alebo je to len stráň s malým „s"?

Ak môžem dať radu tým, ktorí by sa vybrali z Tŕstia niektorým smerom (na Krokavu, na Muráň, na Muránsku Dlhú Lúku, na Polom, na Rimavskú Sobotu, na Tisovec) tak nech sa nerozhodnú tak zle ako ja: zelenou značkou na Rimavskú Pílu nechoďte. Tá cesta je horor! Som rád, že som ju v zdraví prežil. Ato som už čosi pochodil!