Marianka pri Bratislave

Neviem, koľko je Marianok na Slovensku a koľko v Čechách, ale určite ich je požehnane. Ale zaručene žiadna z nich sa nemôže pochváliť toľkými zmenami svojho názvu. Od prvého publikovaného súpisu obcí z r. 1773 sa názov obce uvádza rôzne. Vymenujem tieto názvy v poradí, ako za sebou nasledovali: Marianka, Vallis Mariana, Maria-Thall, Marienthal, Marianky, Mařiánka, Maryánka, Máriavölgy, Marianské Údolie, Mariánka, aby sa od roku 1993 vrátil jej názov na ten prvopôvodný: Marianka. Tak do tejto Marianky som si urobil prechádzku z Bratislavy cez les 7. júna 2009.

Prechádzku z Bratislavy do Marianky možno absolvovať viacerými trasami. Ja som si vybral takúto:

Kúsok za Červeným mostom som z cesty vedúcej na Železnú studničku odbočil vľavo na lesný chodník značený červenou farbou - smer Kačín. Po Kačín trvá cesta maximálne jeden a pol hodiny, prevýšenie je minimálne, chodník aj cesta (asfaltová) maximálne pohodlné aj pre nie veľmi zdatných chodcov. Na Kačíne je výletná reštaurácia, veľká lúka, v okolitých lesoch dostatok húb. V nedeľu 7. 6. 2009 to neplatilo, lebo po hubách nebol ani zápach. Z Kačína sa do Marianky pokračuje červeno značeným chodníkom. Po desiatich minútach prídeme na križovatku so žlto značeným chodníkom vedúcom z Krasňan do Marianky. Onedlho uvidíme na strome po ľavej strane chodníka sošku Panny Márie. Horel pri nej jeden kahanec. Po žltej značke sa dostaneme až na rázcestie Sekyl.

Pokračovať do Mariánky môžeme po červeno značenom chodníku. Ja som tu odbočil na neznačený chodník a po niekoľko sto metroch som prišiel k horskej chatke. Pred ňou bol totem veľmi podobný tomu na Kačíne. Pred chatou bola skupina mladých ľudí a pes. Pes sa rozbehol ku mne, a ako je pre mňa typické, zneistel som. Mladá dievčina to asi vypozorovala a zakričala mi, že dnes už ten havo žral.

Od chatky som odbočil úzkym lesným chodníkom doľava, prišiel na malú lúčku, cez ktorú viedol modro značený chodník do Marianky. Klesaním ma priviedol až k 13. kalvárii. Dĺžka prechádzky má rozpisový čas 2:40 hod. Vtesnať sa do tohto času aj pre priemerného chodca nie je nijaký problém, aj keď si urobí miernu nadchádzku.

Marianka je najstaršie pútnické miesto na Slovensku a prvé mariánske pútnické miesto v celom Uhorsku, rovnako známe ako rakúsky Mariazell alebo poľská Częnstochowá. Pútnické Sväté údolie so štrnástimi zastaveniami pri kaplnkách kalvárie sem láka nielen veriacich, ale aj turistov, ktorí radi zavítajú do obce zavŕtanej do lesa. Napiť sa môžu zo Svätého prameňa bez ohľadu na to, či sa štrnásťkrát pri kalváriách pomodlili.

Marianka je 11 km severne od Bratislavy. Lesným chodníkom sem chodia Bratislavčania peši alebo na bicykloch. Obec má 1100 obyvateľov a rozkladá sa na ploche 322 ha. Obec preslávil aj bridlicový lom, takzvaný marietálsky mramor, ktorý sa tu ťažil a spracovával ešte za Rakúsko-Uhorska. Okolie obce je pre turistov tiež príťažlivé; azda najviac pajštúnsky hrad.

Už archeologický výskum v rokoch 1986 - 1990 potvrdil, že Barania lúka nad Mariankou bola osídlená už v praveku. Nad bývalým kameňolomom vedci odkryli praveké hradisko z mladšej doby bronzovej. Úlomok železného noža z tejto lokality pochádza z obdobia 1200 až 1000 rokov pred našim letopočtom. Hradisko bolo samostatným opevneným celkom. Malo pravdepodobne oválny pôdorys (asi 32×20 metrov), dvojetapové opevnenie a vstupnú bránu s valmi na oboch stranách. Staršie hradby zničil požiar. Najzachovalejšou časťou je val na východnej strane opevnenia. Na západnej strane je hradisko zničené. Zaujímavým objavom bol nález vymaľovanej dlážky.
Maria-Thall, Mariatal či Marianka bol schovaný v horách, ale aj tak bol niekoľkokrát vypálený a vydrancovaný. To, čo nezobrali Turci, pokradli neskôr napoleonské vojská. Preto pavlínski mnísi vždy ochraňovali to najcennejšie. Najznámejšia relikvia - soška panenky Márie - niekoľkokrát v čase ohrozenia putovala do pajštúnskej pevnosti. Ale vždy keď Turci čo i len nakrátko odtiahli, prišlo na púť do Marianky aj 11 000 veriacich. Do Mariatalu prichádzalo stále viac pútnikov z rôznych kútov Európy. Kostol bol pre všetkých malý, preto v roku 1691 postavili kaplnku svätej Anny.

Zapamätal som si Mariatal už z detstva: bolo to asi pred 60 rokmi, keď som išiel s rodičmi cez les na mariatalskú púť. Vošli sme do lesa už v Líščom údolí, prešli na Patrónku a úzkou cestou vošli za ňou do lesa. Vtedy ešte nestála budova Slovenskej akadémie a všetko to tam vyzeralo inak. Za lesom v Líščom údolí napríklad boli močariská Lamačských lúk. Mariatal som si odvtedy pamätal ako miesto, kde predávajú cukrovú vatu a po celej dĺžke cesty až ku kaplnke sv. Anny sú žobráci. Bolo to také zvláštne a nepochopiteľné, lebo socializmus už v päťdesiatych rokoch dokázal až zázračne žobrákov ukryť. Takže jediným mariatalským zázrakom boli pre mňa vždy žobráci.
Kostol Narodenia Panny Márie je pôvodne gotický a gotickú podobu si aj zachoval, hoci bol koncom 17. storočia rekonštruovaný v barokovom slohu. Z obdobia baroka pochádzajú štuky, maľby, ozdoby a bočné oltáre, ktoré sa nachádzajú v lodi kostola. Aj presbytérium bolo prestavané v barokovom štýle, ale koncom devätnásteho storočia (1877) bolo regotizované. Z tohto obdobia pochádza neogotický hlavný oltár, bočný oltár Božského Srdca Ježišovho a vitráže v oknách kostola. Väčšina architektonických pamiatok v mariánskom údolí pochádza z obdobia baroka. Lurdská jaskyňa a krížová cesta boli postavené v prvej polovici dvadsiateho storočia.
Rád sv. pavlínov spravoval pútnické miesto od roku 1377 do roku 1786. Na tomto mieste zažil slávny rozkvet ale aj úpadok a zánik. Od šestnásteho storočia sídlil v Marianke generálny predstavený rádu a pavlíni tu mali aj teologické štúdium. Generálny predstavený mal právo udeľovať doktorát teológie.

Na námestí v Marianke je autobusová zastávka. Spoj do Bratislavy som mal až 14:30, tak som sa išiel naobedovať do reštaurácie v jej tesnom susedstve, na terase pod námestím. Reštauráciu gurmánstvom aj cenami by som radil skôr medzi tie priemerné; ceny vyššie, aké by do tejto horskej obce patrili (platil som aj s tringeltom za kávu a vypražený syr 7 euro). Možno pre tých, ktorí sa na 14 zastaveniach štrnásťkráť poďakovali panne Márii to až tak veľa nebolo...