Kam do lesa v Bratislave

Ťažká to pre mňa otázka, kam chodia Bratislavčania vo voľnom čase. Nedokázal by som vymenovať tisícku kaviarní, reštaurácií, obchodných centier, kín, divadiel, výstav, múzeí, architektonických pamiatok... Bolo by to na celú knihu. Nie jednu knihu, ale veľa kníh. A kníh o Bratislave už je iste viac, ako je kníhkupcom milé! Každá je iného zamerania a v každej sa jej autor díva na Bratislavu a jej okolie inými očami.

Tak jednoduchšiu otázku: Kam chodia Bratislavčania, keď si chcú odpočinúť v lesnom prostredí?

Najdostupnejšie sú mestské parky. Ale to nie je les, len zopár stromov a tráva po ktorej by sa nemalo chodiť.

Alebo lesopark Horský park. Taký fľak pohrabaného lesa. Akýže je to už les?

Prípadne karloveský lesík v Líščom údolí. Partizánska lúka a zalesnený svah nad ňou. Taký neveľký. Neviem, prečo má Bratislava tak rada lúky ako „partizánske". Za druhej svetovej vojny tu lúka nebola. Tá vznikla odvedením potoka pod cestou do kanalizácie a zarovnaním jeho koryta. To už nehovorím o tom, že v náprotivnom lese neboli zakopaní partizáni, ale Nemci. Odtiaľto ostreľovali (a aj odstrelili) bratislavský most. Základy toho nového postavili postupujúce sovietske vojská.

Nakoniec, do lesov Malých Karpát, ktoré ako rozlomený prsteň obopínajú Bratislavu, sa dá vkročiť zo stovky menších a väčších chodníkov. Netreba hľadať zrovna ten značkovaný.

Bratislava je dosť vtlačená do neveľkej kotliny, ktorá sa otvára vlastne len smerom na juh. Preto niet divu, že „veľká Bratislava" už pohltila azda všetko, čo okrem južného smeru pohltiť mohla. Petržalkou sa zakúsla až k hranici s Rakúskom, na západe siahla až na Devín, Devínsku Novú Ves, Dúbravku, Lamač, Karlovu Ves. Za kopcami na Raču, atď...

Skúsim vymenovať návštevy okolitých lesov, lesoparkov či lesíkov pri jazerách nie podľa obľúbenosti, návštevnosti, či čo ja viem podľa akého poradia. Pôjdem tak, ako som si v nedeľu 14. a v pondelok 15. júna urobil okolo Bratislavy „okruh".

Z električky číslo 5 som vystúpil v Rači na Detvianskej ulici ai šiel k Hornému Bielemu krížu. Odtiaľ som v smere červenej značky pokračoval k Červenému krížu a ďalej na Kamzík. Prvých ľudí som stretol až tam. Nebolo ich veľa.

Pod lanovkou som prešiel k dolnej zastávke lanovky, k Snežienke. Na susediacej lúke sa už viacej rodičov s deťmi hralo na prírodu a znášali z lesa sucháre na oheň. Všetky vekové kategórie sa snažili nájsť si tu to svoje. Nakoniec, v lese to nikdy nie je až taký veľký problém. Les aj päťdesiat metrov od civilizácie pôsobí tak, že človek sa cíti ako hlboko v ňom, lúka je vždy iba lúkou a stromy sú stromami. Tráva je tráva a ohnisko je ohnisko. Dymí to, smrdí to a je to romantika. Nemám nič proti ilúzii.

Pri prameni bola šóra: cyklisti si plnili fľaše. Poprosil som o predbehnutie s jedným glgom vody. Pustli ma. Urobil som tri glgy. Som klamár. Keď som odchádzal, prízvukoval som im, aby nezabudli zastaviť vodu. Odpovedali, že ako inak?

Prešiel som okolo horného jazera. Horúčava ako sviňa. Akýsi psisko to tiež tak cítil, tak sa kúpal v jazere. Čo nemôžu ľudia, môžu psy. A psíčkarov tu bolo azda toľko, ako rodičov s deťmi. Väčšina ich však bola sústredená v dolnej časti Železnej studničky, na Partizánskej lúke. Neviem, prečo sa aj táto lúka volá Partizánska. Veď keď zopár desiatok kilometrov odtiaľto v Malých Karpatoch rozpustili záložné slovenské vojská a oznámili im, že sa môžu vrátiť domov alebo ísť k partizánom, tak cez Partizánsku lúku prechádzali tí, čo nešli do Povstania. Ale ako by to vyzeralo, keby sa táto lúka volala Nepartizánska? Azda tadiaľto išli Molotovovci, keď vytláčali Nemcov zakopaných v lesoch v Líščom údolí. Ale s nimi zase nešli slovenské jednotky združené v Rusku. Možno preto tu za sociku robili CO cvičenia, ktoré sa končili opijákom. Partizáni sú partizáni.

Deviaty mlyn na Vydrici a kúsok pod ním mlyn Klepáč sú pred dokončením. Páčia sa mi, bude to krása. Úprimne sa na ne teším. Len neviem, čo má znamenať ten náznak akejsi betónovej opachy, ktorý sa v tesnej blízkosti rekonštruovaných mlynov skrýva pred ľudským zrakom za plotom; zarastá burinou a snaží sa tváriť ako vykopávka z čias keltského osídlenia. Zjavne to nie sú zariadenia, ktoré sú teraz diskutované. To sa jedná o Snežienku a nejakú reštaurácii v centrálnej časti Železnej Studienky. Jedna tam už raz bola a vyhorela. Tú som mal rád.

Pamätám si na Klepáča, keď to bola výletná reštaurácia. Ale pamätám si aj na vydrický mlyn kúsok za Lafranconi. A ako píše Boris Filan vo svojich pamätiach na Bratislavu, aj on si naň pamätá. Neviem, či si pamätá naozaj a či si len vymýšľa, ale skôr sa prikláňam k tomu druhému. Žili tam - vraj - jeho starí rodičia. Pamätá si - vraj - na tých, čo tam bývali. On si pamätá, že Kovačovskí mali dve dievčatá, ale oni mali aj dvoch chlapcov. Aj ja si pamätám na tých, čo tam bývali. S Jožom Kovačovským som chodili robiť lavíny (zosúvať kamene) v lome oproti, kde vtedy bola cigánska osada. Neskôr tam postavili väznicu. Podobné. Potom sme už lavíny nechodili púšťať. Nebolo to len preto, že sme boli dospelejší. Ale viete... Väzenské stráže... Hrávali sme s Jožom ac halanmi v ich mlyne pingpong. A pamätám si aj na jedného krpca, ale to Filan nebol. Bol to veľmi roztopašný drobec, ktorého najviac tešilo, keď robil okoliu zle. Ale ten sa volal Borisneserma.

Na Partizánskej lúke bol asi Deň detskej radosti, aj keď MDD bolo pred dvoma týždňami: dospelí chlastali, deti sa zabávali.

Okruh okolo Bratislavy by bolo slušné robiť peši alebo na bicykli. Ja sa však neviem bicyklovať, tak som do Dúbravky išiel osemdesiattrojkou. To je číslo autobusu.

Vyšiel som na východný cíp Sandbergu a obchádzal v stredných partiách lesa neznačkovanou cestou Devínsku Novú Ves. Prešiel som až na svah pod Kobylou a pokračoval (žltou značkou) do Devína. Tu sú krásne výhľady na Devínsky hrad, na Dunaj, na Moravu a na sútok oboch riek. Dovidno až do Rakúska. Neviem, koľkí Bratislavčania si tieto výhľady ešte neužili, a tak im vychádzku na Sandberg vrelo doporučujem.

Veľa ľudí som v týchto končinách nestretol; asi všetci boli na Železnej studničke, alebo pri jazerách v Rusovciach či Čuňove. Tam som mal ešte namierené. Chcel som sa autobusom odviezť po Nový most a tam prestúpiť na autobus do Rusoviec. Späť som sa chcel vrátiť po hrádzi k Starému mostu. Všetko však dopadlo inak, lebo v Devíne boli hody a ja som sa zahodoval. Tak mi nezostalo nič iné, len „túru" dokončiť na nasledujúci deň.

Nasledujúci deň však bol pondelok. Deň pracovný. Navyše ráno spŕchlo a hoci bolo sparno, dážď visel na nitke. Dni absolútne neporovnateľné. Aj les. Lužné lesy sú predsa len trochu iné. Bolo mi jasné, že pri jazerách nebude nik, cyklistov a korčuliarov na dunajskej hrádzi poskromne.

Gerulata v Rusovciach - ako inak, veď bol pondelok - tiež zatvorená. Na pokosenej tráve pred ňou sedeli traja ošumelí muži. Vyzerali ako rímski/rómski poslovia, ktorí sem prišli odkiaľsi z časopriestoru. Jeden ma oslovil, že „kámo, daj mi cigaretu". Ponúkol som ho so slovami „nech sa páči, vaša slovútnosť". Mal výrazný rí(ó)msky prízvuk.

Rusovecký zámoček je stále opevnený plechovou ohradou. Ťažko povedať, či za ňou pustne alebo či sa zveľaďuje. Zámocký park však pustne. Po nekosenej tráve behali traja psi, asi hľadali kliešte. Ja som našiel dvoch a doma som si ich pinzetou vyskrutkoval.

Zámok stále stráži morový stĺp s levom. Mám pocit, že lev vyzerá z roka na rok biednejšie. Asi mu už dávno nedali žrať nejakú farbu. Keď to takto bude ďalej pokračovať, tak Rusovčanom zdochne. Navyše sa mu pri nohách ani neplazí nejaký Milan Rastislav.

Najprv sa mi zdalo, že pri rusoveckom štrkovisku je iba skupina rybárov. Až na opačnej strane som videl jedného chlapa, ako otŕča na zamračené nebo svoju holú riť. Obe ritné hemisféry boli v pokročilom stave gravidity.

Išiel som po dolnej ceste dunajskej hrádze. Občas ma predbehol niekto na kole alebo na kolieskových korčuliach. Pred čuňovským prístavom som prešiel cez mostík nad odvodňovacím kanálom na hornú cestu. Bola to trochu chyba, lebo potom som nemal šancu odbočiť k čuňovským jazerám. Tak som vlastne prešiel do Čuňova bez toho, aby som si výraznejšie pochodil po lese. Ale už som tu bol viackrát, takže môžem každého ubezpečiť, že prechádzky po lužných lesoch sú tu veľmi príjemné.

Možno by niekto namietol, že prečo nespomínam Štrkovec, Draždiak či Zlaté piesky. Úmyselne. Tam sa chodí len slniť a kúpať. Tam nie je les na prechádzky.