Javorovou dolinou

Minulý rok v októbri sme boli pár dní s kamarátom Peťom ubytovaní na Hrebienku. Jednu túru sme si urobili cez Javorovú dolinu. Tak o nej niečo napíšem, lebo už o dva týždne sa otvoria závory a začne sa nová sezóna.

Náš plán bol takýto:

Odvezieme sa autobusom do Tatranskej Javoriny a cez Sedielko prejdeme do Malej Studenej doliny a večer sa vrátime na Hrebienok.

Vopred prezradím pointu: plán nám celkom nevyšiel, aj keď sme trasu v plnom rozsahu absolvovali, len sme sa na noc nestihli vrátiť na Hrebienok.

Chybou bolo aj to, že na zeleno značený chodník v Tatranskej Javorine sme vkročili až o pol dvanástej.

Tatranská Javorina je malá obec na severnom úpätí Belianskych Tatier v nadmorskej výške 1000 m n.m. Je v ústí Javorovej doliny do Podtatranskej brázdy.

Neviem, prečo sa Tatranská Javorina volá Javorina, keď nikde nie je nijaký javor. Asi tu už javore dojavorovali. Dosť na tom, že táto osemkilometrová dolina s viacerými bočnými dolinami je jednou z najdlhších v Tatrách.

Na spodnom úseku doliny je len mierne stúpanie, spočiatku žiadne výhľady, zato horný úsek má vysokohorský ráz a strmina si to vynahradí. Javorová dolina je zo západu ohraničená masívom Širokej (vrcholový štít je v nadmorskej výške 2210 m), z juhozápadu je to hrebeň Javorových štítov a veží. Na juhu a východe je to hlavný hrebeň Vysokých Tatier s dominantou severnou stenou Ľadového štítu (2627 m), na západe rázsocha Širokej.

Na rázcestí Pod Muráňom, ktoré je v nadmorskej výške 1076 m, možno odbočiť na Zadné Meďodoly. Záver samotnej Javorovej doliny nad pásmom lesa tvorí Zadná Javorová dolina s dominujúcimi Javorovými štítmi a vežami. Šli sme tým smerom.

Počasie bolo priam letné. Vlastne sme s tým rátali. Žiadne teplé oblečenie sme si so sebou ani nebrali, v presvedčení, že sme frajeri a pre nás táto túra bude malina. Dlho sme mali na sebe len tričká. Dokonca sme sa ešte aj trochu váľali v tráve pri Javorovom potoku, kdesi pred odbočkou zo značkovaného chodníka k Malému Žabiemu Javorovému plesu.

Na tiahlom hrebeni Muráňa sme fotoaparátom zumovali dve Muránske jaskyne a Muránske okno. Nie sú to síce najväčšie jaskyne v Javorovej doline, ale potešia. Najznámejšie jaskyne v Javorovej doline sú Javorinka (hlboká 360 m, druhá najväčšia na Slovensku), či systém Čiernohorských jaskýň (232 m) alebo Jaskyňa pod Úplazom (97 m), ale tie sme nedovideli, hoci boli v menšej vzdialenosti ako tie jaskyne muránske, po ľavej strane pred prítokom Čierneho Javorového potoka do Javorinky. Niekde tu by mala byť aj zhruba pred dvoma rokmi objavená jaskyňa Mesačný tieň, ktorá má byť najhlbšia na Slovensku, ale, bohužiaľ, nič o nej neviem.

Dolná časť doliny je zalesnená a trasa vedie pozdĺž potoka Javorina popri Horárni pod Muráňom (1083 m). Trasa ďalej pokračuje stredom doliny až do najvyššej časti, do Zadnej Javorovej doliny, kadiaľ vedie prechod cez sedlo Sedielko (2376 m) do Malej Studenej doliny. Popri ceste na Sedielko vidno po pravej strane pod stenami Javorového štítu (2417 m) Žabie Javorové pleso, ktoré je v nadmorskej výške1886 m.

Záverečné prudké stúpanie popri Žabom Javorovom plese končí v sedle Sedielko s prechodom do Malej Studenej doliny. Zhruba v týchto partiách sa začalo kaziť počasie. Prevaľovali sa hmly, začalo aj mrholiť, potom zase vykuklo slnko a snažilo sa nám nahovoriť, že to bola len epizódka.

Boli sme v Suchom žľabe, kde sme urobili dosť veľkú chybu. Zišli sme z chodníka a veľmi strmou sutinou sme sa driapali na Malý Ľadový štít (2602 m). Ležali sme na svahu a plazili sa hore. Pol metra sme sa vyplazili, štvrť metra zošmykli.

Samozrejme, po nejakých sto metroch sme to vzdali. Ale „zísť" späť na chodník bola ešte väčšia drina.

Pritom čas sa začal správať nemilosrdne. Slnko sa už načahovalo nad obzor, bolo nám jasné, že minimálne od Téryho chaty pôjdeme tak, že si budeme prisvecovať čelenkou.

Na Sedielku (2376 m) začal padať mrznúci dážď. Tenká vetrovočka mi „praskala" v studenom vetre. Peťo odmietol schádzať klziskom Sedielka k Modrému plesu. Ľutoval, že sme neposlúchli skupinu troch Poliakov, ktorí nám kdesi pri Žabom potoku radili, aby sme na Sedielko nešli, že výstup bol drina. A čo zostup?

Odmietol som vrátiť sa do Javoriny a Peťo sa (na moju zodpovednosť) prispôsobil. Tak sme sa nakoniec obaja úspešne došúchali k najvyššie položenému tatranskému plesu - Modrému plesu (2189 m).

Odtiaľ je až po Téryho chatu krásne upravený chodník.

Vliezli sme do chaty, vyzliekli si mokré vetrovky, objednali čaj a jedlo a bez dlhého rozmýšľania aj nocľah. Chatár ešte zavolal na Hrebienok, že neprídeme, aby nás nezačala hľadať Horská služba.

Chytala ma triaška, nevedel som sa zohriať. Preto som urobil to najrozumnejšie, čo sa dalo: zaliezol do „pelechu". Okrem nás tu prenocovalo ešte zopár turistov.

Ráno som si odfotil východ slnka, potom sme sa nenáhlivo naraňajkovali a pokračovali v načatej túre Malou Studenou dolinou.

Na Zamkovskej chate sme si bez rozpakov sadli vonku na vlhké lavice. Práve prišla skupinka nejakých Čechov, a že „...kvapem nám dejte pívo, my jdeme až ze Starého Smokovce". S Peťom sme sa zarehotali. Obsluhujúca dievčinka povedala čosi ako „no nepovedzte". Potom sa zastavila pri nás: „...čo si dáte, chlapi?"

Tak sme si „dali" a dobre nám to padlo. Najmä to oslovenie „chlapi".