Ako mi dopadol nevinný výlet na Voniacu

Začiatkom apríla som sa rozhodol, že si urobím malý výlet z Tisovca na Voniacu. Tipoval som, že hore-dole mi to bude trvať niečo do 5 hodín. Všetko však prebiehalo úplne inak. Ešte šťastie, že som vyrazil skoro ráno, už krátko po šiestej.

Z bytu na železničnú stanicu Tisovec mi cesta trvá asi pol hodinu. Pri železničnej stanici je zelené smerovanie na Voniacu s rozpisovým časom jeden a trištvrte hodiny.

Hneď pri prvom dome vpravo za stanicou sa odbočuje doprava a kráča sa lúkami a lesnými cestičkami strmo nahor. Značenie je tu absolútne prehľadné; zmeniť z nepozornosti smer je úplne nemožné. Aj chodník je celkom kvalitný a kto zvláda strminu, nemá problém.

Tak som prišiel až po skalné steny pred zákrutou doľava. Je tam studnička. Zo sebou som nemal ani ruksak, len lepák chleba vo vrecku. Vedel som, že cestou sa môžem napiť z tohto prameňa. V lete tu síce tečie voda z dreveného žľabu len cícerkom, ale teraz bola jar, takže výver bol výdatnejší. Pri studničke je aj tabuľa s oznamom, že najbližší prameň je až na Sivákovej.

Kráčalo sa mi napodiv dobre. Ukazoval sa nádherný slnečný deň, ani zima, ani únavné teplo, tak správne. Martinovu dolina obchádza žltá značka v svahu lesa s priemerným sklonom 45 %, miestami však aj podstatne väčším.

Tak som prišiel až na ospevovanú lúku na Voniacej (19°59' v. d., 48°44' s. š). Lúka je hodná svojmu menu: plná kvetov. Pod lesom je horáreň, pred horárňou lavice okolo ohniska. Vpravo na konci lúky je senník pre zver. Na vyhliadkové skaly pred Voniacou aj po pravej strany lúky som nešiel. Už to tu poznám, na Voniacu som išiel už viackrát. Ale kto pôjde tadiaľko prvý raz, môžem mu ich odporučiť. Pohľad na dolomity v Martinovej doline sú úchvatné.

Keďže som sa cítil absolútne fit, rozhodol som sa pokračovať na Sivákovú, jednak preto, aby som sa napil tej vody, ktorú sľubovala tabuľa pri predchádzajúcom prameni, ale aj preto, že pri horárni na Voniacej som nikdy neodbočil doprava ale doľava a išiel neznačenými lesnými chodníkmi.

Strom, na ktorom je turistická značka, nejaký silný vietor skolil, ale bol spílený až nad značením. Chodník viedol cez vrch Ostrica, ktorý je v nadmorskej výške 1223 m. Miestami sa ešte držali fliačky snehu, ale stále sa mi šlo výborne, pod rozpisovými časmi. Pred Ostricou som musel prechádzať cez dva polomy. Jeden z nich bol široký asi 30 - 40 metrov, a nebola to dvakrát sranda. Vyliezať na kmene popadaných stromov, predierať sa konármi a potom na druhej strane polomu hľadať chodník. Aj cez chodník boli sem-tam spadnuté stromy, ale to sa už dalo aj obchádzať.

Z Ostrice je to na Sivákovú iba pol hodiny chôdze. Ale pred Sivákovou začalo byť na chodníku dosť snehu. Miestami som sa až brodil. Navyše sa zatiahlo, ale inak bolo príjemne. Na Sivákovej bol polom. Nikde som nevidel nijaký prameň, ale keďže som nemal ani smäd, tak som ho ani nehľadal. No nielen preto, že som nemal smäd, ale najmä preto, že tam bol hnusný polom. Tak som prestúpil na červenú značku Rudnej magistrály a vydal sa smerom na Nižnú Kľakovú, ktorá bola odtiaľto len hodinu cesty. Znovu som sa štveral na kmene popadaných stromov a prepletal sa pomedzi konáre.

Bola to poctivá hodina, lebo ak nebol chodník zľadovatelý, tak bol zasnežený. Ďalej už polomy, chvalabohu, neboli. Musel som dávať pozor, aby som sa nešmykol.

Tak som prišiel na horské sedlo Nižná Kľaková (nadmorská výška 1200 m). Je tu jediná turistická ubytovňa na Muránskej planine, ktorú zriadila Správa Národného parku Muránska planina (NPMP). Je voľne prístupná a slúži okoloidúcim turistom iba niekoľko rokov. Trávnatá lúka okolo je oficiálnym táboriskom. Tešil som sa, že si tu vypijem kávu. Ale pri mojej smole bolo len pochopiteľné, že chata bola zatvorená.

Pokračovať som mohol rôznymi smermi. Mohol som ísť cez Strožky do Zbojskej, kde by som nastúpil na motoráčik do Tisovca, alebo rovno žltou značkou cez Hrdzavú dolinu do Muráňa a odtiaľ autobusom do Tisovca. Ale ja som sa rozhodol ísť na poľanu Studňa, lebo to bola len hodina pohodlnej cesty, aby som si tam vypil tú svoju dávku kofeínu. Samozrejme, mohol som sa rozhodnúť aj horšie: ísť na Vyšný Kľak, ktorý je v nadmorskej výške 1409 m.

Za necelú hodinu som bol pri Ľadovej jame na Studni. Je to jeden z mála krasových útvarov na Muránskej planine, ktorý bol darovaný na oltár turistike. Ide sem asfaltka, stoja tu chaty a vyviera prameň. Ľadová jama je naozaj ľadová. Prepadá sa do hlbín a kúsok od okraja je oblepená ľadom. Nemal som čas kochať sa krásami. Vedel som, že najistejšie bude rýchlo sa vrátiť na Nižnú Kľakovú a Hrdzavou dolinou zísť do Muráňa. Mal som skúsenosť, že okolo piatej idú smerom na Tisovec krátko za sebou dva autobusy. Ale ak to do piatej nestihnem, jeden ide aj o siedmej. Mračilo sa viac aviac, hoci bolo len krátko popoludní.

Keď som sa vrátil na Nižnú Kľakovú, začalo trochu popŕchať. Dal som si na hlavu kapucňu vetrovky. Chlieb, ktorý som mal vo vrecku, som jedol v chôdzi, aby som nestrácal čas.

Z Nižnej Kľakovej sa schádza do Muráňa po žltej značke. Mal som ju po ľavej strane. Chdník začínal prudkou strmou zákrutou do lesa. Asi desaťmetrový úsek cesty v zákrute bol po celej šírke zľadovatelý. Pripomínalo to bobovú dráhu. Nerozmýšľal som dlho, šmýkal som sa po nej ako na rybníku. Až potom mi došlo, že to bolo trochu riskantné, lebo keby som tu drbol a zlomil si nohu, tak mi nepomôže ani pánboh. Na mobile som totiž nemal ani paličku signálu.

Z lesnej cesty som prechádzal miernym traverzom, odkiaľ turista nemá žiadne výhľady. Vtedy sa to spustilo. Lejak. Ale nepadala voda, ale malé tarhone ľadu. Išiel som do Hrdzavej doliny.

Hrdzavá dolina je jednou z ozdôb Muránskej planiny. Ale obdivujte túto nádheru Spišsko-gemerského krasu, keď vám na kapucňu bubnujú krúpy a čas súry nohy do kroku chodeckého pretekára.

Ale nezmieniť sa o nej by bol hriech. Je to jedna z najznámejších chránených lokalít v rámci NP Muránska planina a rozkladá sa na ploche 357 hektárov. Cez jej územie vedie mimoriadne atraktívna žlto značená turistická trasa, vychádzajúca severozápadne z obce Muráň, ktorá spája Gemer s horným Pohroním. Hrdzavá predstavuje krasovú dolinu vo vápencovom podloží, ktorú vymodeloval Hrdzavý potok v dĺžke 8 kilometrov. Predmetom ochrany sú skalné a lesné spoločenstvá so vzácnym výskytom viacerých druhov. V doline možno pozorovať inverziu rastlinstva s výskytom kosodreviny reliktného charakteru, ktorá tu má asi jeden z najnižšie položených prirodzených výskytov na Slovensku. Nad ústím doliny sa vypína mohutná veža pod Kostolcom, neďaleko od nej je menšia jaskyňa Brestová.

Nad dolným úsekom doliny Hrdzavá sa zo severenej strany vypína masív Poludnice, ktorý je súčasťou rovnomennej národnej prírodnej rezervácie. Ide o bralnatú stráň na pravom brehu Dolinského potoka, na ktorej dominuje významný krasový reliéf s vápnomilnou flórou a faunou.

Nad horným úsekom doliny Hrdzavá sa nachádza prírodná pamiatka Jelenia priepasť, ktorá je chránená od roku 1995. Predstavuje 55 metrov hlbokú priepasť pod vrchom Vahan, ktorá sa v podzemí rozvetvuje do chodieb s dĺžkou 323 metrov. Lokalita je známa paleontologickými nálezmi, verejnosti nie je prístupná.

Keď som z lesného chodníka prešiel po žltej značke na asfaltku, prestali pršať krúpky. Vyšlo slnko a bolo rovnako krásne počasie ako ráno. Cesta ide pri Hrdzavom potoku. Nad ubytovňou pre lesníkov je prameň, z ktorého som sa schuti napil. Bol najvyšší čas, lebo som už začínal byť dehydrovaný. (Ale to je rozum! Chodiť na takúto túru bez nápoja! Tu nepomôže poznanie, že na Muránskej planine je 38 krasových prameňov, vyše 50 ponorov a vyvieračiek, viac ako 150 jaskýň a 15 priepastí.)

Potom som už kráčal uvoľnene. Dokonca som znovu vybral z vrecka fotoaparát a urobil pár záberov.

Keď som zazrel za potokom po ľavej strane chodníka nezameniteľnú vežu pod Kostolcom, ktorá vyzerá ako panelový vežiak, vedel som, že som už pri ústí doliny. Neďaleko od Kostolca je menšia jaskyňa Brestová, ale neprechádzal som k nej, hoci odbočka z chodníka tam ide. Stačilo by prejsť po zhnitom mostíku cez Hrdzavú a pohľadať ju. Ale na to som neozaj už nemal čas.

Vyšiel som za les, kde sú polia, po ľavej strane odpočívadlo a tabuľa národného parku a, samozrejme, aj cesta do dediny Muráň. Hrdzavý potok pretekal uprostred ulice, ktorou som schádzal. K centru som musel odbočiť doľava a o desať minút som bol na námestí Muráňa.

Muráň je zaujímavá obec. Pôsobí tak trochu ako tie rakúske podhorské obce. Ale je nielen trochu krásna, ale aj troch škaredá. O tom však azda napíšem až inokedy, keď sa rozhodnem napísať aj o hrade na vrchu Cigánky, o Muránskom hrade.

Pre mňa bolo dôležité to, že som to stihol do piatej. Mali ísť ešte dva autobusy. Čakal som na zastávke, kde nie je rozpis autobusov. Bolo štvrť na šesť, pol šiestej. Stále nič. Ľudí som sa pýtal, či išiel už autobus, a oni že nie, ale o piatej pôjde, že asi mešká. O pol šiestej som poslal dcére do Bratislavy esemesku, aby sa pozrela, kedy mi ide do Tisovca posledný autobus. Zavolala mi asi o pol hodiny, že už sú s Lukym na ceste, že ma idú „zachrániť", lebo autobus z Muráňa smerom na Tisovec ide už len ráno.

Oproti minulému roku sa zmenili rozpisy.

Tak som čakal asi tri hodiny v reštaurácii oproti, kde už na jedenie nič nemali, tak som len vypil dve kávy a všeličo iné.

Dcérka ma potom karhala, že taký starý a taký sprostý, že si pred túrou nezistím ani spoje! A že čo by som robil, keby nemali na druhý deň voľno v práci...

Nechcelo sa mi vysvetľovať, že som nad alternatívami nerozmýšľal, ale vždy nejaké sú. Ak by nebol otvorený Muránsky hotel, tak by som mohol ísť 11 km do Tisovca peši, skúsiť niečo stopnúť, alebo si zavolať taxík. Z okresnej Revúcej je predsa do Muráňa taktiež iba 11 kilometrov.